Kaplán T. Svat: Reklamy a nákupný zhon zabraňujú preniknúť k podstate Vianoc

* Článok bol uverejnený v novinách AHOJ BARDEJOVízie č. 5/2016

  Reklamy a nákupný zhon zabraňujú preniknúť k podstate Vianoc

Narodenie malého dieťaťa je pre každú rodinu neopakovateľný zážitok plný radosti. Celá rodina sa vtedy zíde a teší sa z novej tváre, ktorá bude od tohto momentu hľadieť na tento svet a ktorá sa stane súčasťou ich života. Ale žiadne narodenie dieťaťa sa nevpísalo do dejín sveta viac než narodenie malého chlapca v Betleheme pred asi dvetisíc rokmi.

Lebo tvár a život tohto chlapca sa stali tajomstvom spojenia a zároveň rozdelenia pre nastávajúce generácie ľudí, ako sa o ňom hovorilo už po jeho narodení: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, ... aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc“ (Lk 2, 34 – 35).

 A ono je to naozaj tak. Hádam neexistuje človek na tomto svete, ktorý by nepočul o Ježišovi a hádam neexistuje osoba na svete, o ktorej by sa viac diskutovalo či rozprávalo a o ktorej by existovali protichodnejšie názory, ako o Ježišovi, ktorého narodenie na Vianoce slávime.

Vianoce nie sú najstaršou oslavou Ježišovho života

Hoci sú Vianoce takým radostným sviatkom, na ktorý sa teší azda každý človek, slávenie týchto sviatkov nie je najstaršou oslavou Ježišovho života. Prežívanie viery v Ježiša a teda celý liturgický rok, v ktorom sa sprítomňuje celé Ježišovo tajomstvo života, sa totiž odvíjalo od jeho smrti a zmŕtvychvstania. Toto bolo a stále je pre kresťanov tým najrozhodujúcejším momentom kresťanskej identity a viery.

Nejde ani tak o to, kedy sa Boh narodil ako človek, ale že sa Boh narodil ako človek

Kvôli tomu sa Vianoce v kresťanskom roku začali sláviť niekedy okolo 4. storočia a pridali sa do liturgického kalendára retrospektívne. Uvažujúc nad evanjeliom a prehlbujúc zmysel tajomstva Ježišovho života, jeho osoby, slov a skutkov, pripadlo slávenie Vianoc na 25. december, ktorý v rímskom kalendári vtedajšieho sveta predstavoval oslavu, respektíve sviatok Víťazného slnka, Solinvictus.

Umiestnením oslavy Ježišovho narodenia do tohto dňa sa ani tak nepoukazovalo na čas Ježišovho narodenia, aj keď prebehlo niekoľko pokusov o správny výpočet a niektoré historické údaje poukazujú práve na tento termín, ale viac sa tým poukázalo na zmysel Ježišovho narodenia. Lebo nejde ani tak o to, kedy sa Boh narodil ako človek, ale že sa Boh narodil ako človek. Nejde ani tak o to, kedy Boh začal kráčať po tejto zemi, ale že vôbec kráčal po tejto zemi.

Kresťanstvo tak oslavou Vianoc práve 25. decembra ukazuje Ježiša ako pravé Víťazné slnko a jediné „svetlo sveta“ (Porov. Jn 8, 12).

Snažia sa ľudia počas Vianoc viac?

Vianoce majú charakteristickú vôňu blízkosti, ktorá okúzľuje asi každého človeka. Každý sa totiž počas Vianoc snaží byť milší a bližší k ostatným ľuďom, snaží sa tráviť čas s rodinou – bližšou i vzdialenejšou, snaží sa budovať vzťahy a posilňovať rodiny. Lebo Vianoce sú o blízkosti a o vzťahoch. V prvom rade sú o blízkosti Boha a človeka. Tým, že na Vianoce sa oslavuje narodenie Božieho syna ako človeka, kresťanstvo vlastne vyznáva, že vzťah s Bohom je možný a reálny. Boh sa stal telom, aby prebýval medzi nami (Porov. Jn 1, 14), a aby sme my mohli prebývať s ním. Zároveň ale Vianoce sú o blízkosti medzi ľuďmi navzájom. Narodenie dieťaťa v jasličkách v Betleheme nás totiž pozýva k tomu, aby sa dieťa opäť narodilo v každom jednom človeku. Aby sme objavili dar, ktorý v sebe máme – dar detskej radosti z blízkosti niekoho ďalšieho.

Nadchádzajúce sviatky sú o dare Boha

Osobne si myslím, že práve toto je dôvodom, prečo si na Vianoce dávame darčeky, aj keď komercializácia Vianoc, rôzne reklamy a nákupný zhon, nám niekedy zabráni preniknúť až k samotnému jadru. Ale Vianoce sú naozaj o dare blízkosti, v ktorej objavujeme dar človeka. Vianoce sú o dare Boha, ktorý sa stal človekom a hodnote človečenstva, ktorú práve počas Vianoc môžeme objaviť. Radosť zo života totiž môžeme objaviť len v jeho zdieľaní s inými. Vzťah s inými ľuďmi je totiž pre človeka jediná možnosť, ako sa môže vyslobodiť zo svojho vnútra a ako môže prekonať bytostnú samotu, a tým objaviť krásu sveta a života v ňom.

Vo vzťahu nám ten druhý dáva kúsok seba, ktorý sa stáva našou súčasťou a obohacuje nás a zároveň my odovzdávame kúsok seba, ktorým obohacujeme ďalších ľudí. V tom je čaro rôznorodosti nás ľudí, aby sme sa navzájom obohacovali svojimi darmi a vzájomne si pomáhali objaviť krásu sveta. A v tom je nádej ľudí.

O čo väčšiu krásu a radosť zo života môže človek prežívať, o čo väčšie horizonty sa otvárajú pred človekom vo vzťahu s Bohom? Ak je vzťah s ľuďmi nádejou pre človeka, o čo väčšou a silnejšou nádejou je vzťah s Bohom. Toto je prísľub Vianoc, ktorý nás púta a ktorý nás očaruje, avšak bohužiaľ niekedy aj uniká.

Preto si myslím, že najväčšou výzvou, pred ktorou stojíme práve vo vnímaní a prežívaní Vianoc a vo všeobecnosti vo vnímaní a prežívaní života ako takého, je znovu objaviť a prinavrátiť sa k tomuto rozmeru blízkosti, ktoré vianočné sviatky so sebou prinášajú. Lebo bez tohto rozmeru blízkosti, ktorá je zakotvená v zjavení sa Boha ako malého dieťaťa, nielen z Vianoc, ale dovolím si tvrdiť, že aj z ľudského života, zostane len prázdna škrupinka. Tvárou tvár dnešnej spoločenskej situácii a rôznym napätiam, ktoré nás obklopujú, je možno práve toto odkazom a pripomienkou, ktorú všetci hľadáme - odkazom malého dieťaťa, ktoré netúži po ničom inom, len po blízkosti a láske. Dieťa v Betleheme nás pozýva k tomu, aby sme znovu objavili pravú vôňu ľudskosti, ktorá nespočíva v silných rečiach, ale v silných vzťahoch.

Preto vám prajem, aby ste pri štedrovečernom stole, kedy sa zídete, nakoľko vám to možnosti a okolnosti dovolia, aby ste spoločne oslávili narodenie malého Božieho syna v Betleheme a aby ste v tvári tohto dieťaťa objavili najväčší dar, ktorý nám Vianoce prinášajú – dar radosti zo života a z blízkosti Boha i všetkých ľudí. Požehnané vianočné sviatky!

(20:50, T. Svat, kaplán)