Aj Bardejovčania utekajú pred realitou života

* Článok bol uverejnený v novinách AHOJ BARDEJOVízie č. 5/2016

Utekáme pred realitou života

Osobnú účasť v kostole nenahradí nič. Ani televízia či internet

Dnešná uponáhľaná doba postupne prináša zmätky do hodnotového rebríčka nielen jednotlivých ľudí, ale aj celej spoločnosti. Menia sa istoty a pohľad ľudí na najkrajšie sviatky v roku. Už od októbra sa slovo Vianoce začína ozývať z každej strany – z televízie, z obchodov, z ulice. Vianoce sa stávajú komerčným sviatkom.

Obyvatelia musia odolávať silnému tlaku komercionalizácie a amerikanizácie. Ako sa Vianoce slávili v minulosti, napríklad pred 200 rokmi a aká je ich budúcnosť?

Z každej strany sa rútia Santa Clausovia

„Síce neviem presne, ako sa slávili Vianoce pred 200 rokmi, ale vidím, ako ich slávime dnes. Stali sa veľmi komerčným sviatkom. Z každej strany sa na človeka doslova rútia Santa Clausovia, v televízii vidíme reklamy, akcie, rôzne vianočné recepty. Toto všetko pred 200 rokmi ľudia nemali a tak ich prežívali viac duchovne. Je potrebné podotknúť, že sviatku v Pravoslávnej cirkvi predchádza pôst trvajúci 40 dní, ktorý má veriacich duchovne pripraviť a aj samotná sviatočná večera je pôstna.  To znamená, že sa nekonzumujú živočíšne produkty. Výnimkou je ryba počas prvej polovice pôstu, tú je dovolené  konzumovať počas sobôt a nedieľ. Komercia je to, čo tento sviatok ubíja,“ hovorí Ivo Petrovaj z Pravoslávnej cirkvi.

Aby ľudia nesledovali bohoslužby cez internet

Spôsob svätenia sviatkov je dynamický proces, ktorý sa mení v čase. Myslí si to aj Ján Velebír, zástupca Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. „Určite sa mnohé v budúcnosti zmení. Jedno sa však nezmení. Pre kresťanov budú Vianoce vždy sviatkami narodenia Božieho Syna. A dúfam, že nedôjde k tomu, aby o sto rokov všetci chceli sledovať služby Božie cez internet. Čo by asi tak sledovali, keď všetci budú sedieť pri obrazovkách. Dúfam, že aj naši potomkovia pochopia, že sedieť plece pri pleci v kostole, spoločne rozochvieť vzduch svojim spevom, spolu mrznúť cestou domov z kostola, to sa nedá nahradiť elektronickým mediálnym zážitkom. To treba zažiť naživo, tak, ako Kristus prišiel do sveta skutočne, naživo, nielen virtuálne.“

„Vianoce dnes majú svoje moderné chrámy – nákupné centrá“ Martin Uhriňák

Viete si predstaviť Vianoce bez darčekov?

Podobný názor má aj Martin Uhriňák, duchovný z Cirkvi bratskej. „Vianoce dnes majú svoje moderné chrámy, nákupné centrá. Sú znamením našej prosperity. Toho, čo máme. Máme všetko, ale nič nás už nebaví, preto utekáme pred utrpením prázdnoty k rovnako prázdnej zábave. K ilúzii šťastia a naplnenia. Utekáme pred realitou života k jeho náhradám. Klaniame sa pred mocou ponuky trhu. Materializmus je naša moderná modla, lebo v nej hľadáme naplnenie nášho života. Chceme si kúpiť spásu, pokoj, radosť, svojho Ježiška, ktorý bude plniť naše priania. Ale to nefunguje. Lebo naplnenie života mimo Boha nie je.

Život človeka sa presúva do neosobného virtuálneho sveta. Do sveta plného sieti tzv. priateľstiev. Do sveta, ktorý uväznil človeka v osamelosti a nie v realite. Tam sa odohráva život mnohých ľudí aj ich "skutočné" Vianoce. Nejako nás prepadla prázdnota, ktorú chceme zaplniť aspoň darčekmi. Viete si predstaviť Vianoce bez darčekov? Dary majú vyjadriť našu lásku voči tým najbližším. Vrcholom Vianoc je chvíľa, keď obdarujeme tých druhých. Darčeky sú hrou na lásku, tak trochu zakryjú pravdu, bolesť a samotu mnohých.

Aká je však pravda o našom dávaní? Dávame stále väčšie a drahšie dary. Ale lásky je nejako menej. Mnohé dary nie sú prejavom lásky, ale majú lásku nahradiť. Kúpime deťom a manželke všetko, ale nedáme im to najdôležitejšie pre nich, nás... nás rodičov... otca a matku... nás manželov. Viac času strávime pri nákupoch darčekov, ako s tými, koho chceme obdariť. Zabudli sme, že ten najväčší dar je keď dávame seba tomu druhému v skutočnej nesebeckej láske ako pred 200 rokmi. Láska sa neukrýva vo veciach, ale v bytí tu pre blízkych. Dávame často naše peniaze, ale nedávame seba. Sme obrovskými dlžníkmi. Dlžíme tým druhým svoj čas, záujem, nehu a lásku. Dlžíme seba. Darčeky sa tak žiaľ stávajú náhradou lásky, nie prejavom lásky. Svoj dlh chceme splatiť, alebo vynahradiť darmi. Dary však nikdy nenahradia lásku. Stali sme sa len produktom, tovarom, nie bytosťami milujúcimi a milovanými.“

(15:35, red)