Prezidentka vyznamenala fotografa a dirigenta, ktorých príbehy vedú do Bardejova

 

 

 

Pozvanie na slávnostný ceremoniál prijali aj český, rakúsky a poľský prezident Miloš Zeman, Alexander Van der Bellen a Andrzej Duda, ako aj predsedníčka Poslaneckej snemovne Parlamentu ČR Markéta Pekarová Adamová a ukrajinská vicepremiérka Iryna Vereščuková.

 

Medzi ocenenými boli aj dve osobnosti, ktorých životné príbehy sú spojené s mestom Bardejov a Bardejovčanmi. Radom Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj SR v oblasti kultúry, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenska v zahraničí vyznamenala prezidentka fotografa Yuriho Dojča. Vyznamenanie prebral osobný priateľ Yuriho Dojča, Tomáš Stern.

 

 

V suburbiu

 

V máji 2018 sedí Yuri Dojč v na starých schodoch jednej z polorozpadnutých židovských stavieb bardejovského židovského suburbia. Skúseným okom fotografa pozoruje okolie. Jeho partnerka v projekte Last Folio – Posledný portrét, londýnska producentka so slovenskými koreňmi Katya Krausová, s ktorou do Bardejova prišiel, vedľa v synagóge takmer kričí do telefónu. Na poslednú chvíľu ešte do-organizováva zajtrajšiu výstavu Last Folio v Bratislave.

 

Yuri je jej presný opak. Pokojný, meditatívny a premýšľavý. Aj keď má o dvadsaťdva rokov viac, stále vyzerá na päťdesiat. Strapaté vlasy, okrúhle tmavé okuliare, bežecké tenisky, v ruke malá Leica. Pýtam sa ho na príbehy ľudí z Last Folia. Hovorí ticho, tvrdou, kostrbatou, zabudnutou slovenčinou spred päťdesiatich rokov. Sem-tam urobí pár krokov po schodoch suburbia. Niekde sa zapozerá, niečo vyfotí. Tak som spoznal Yuriho Dojča.

 

 

Yuri Dojč, pôvodným menom Juraj Dojč, sa narodil 12. mája 1946 do učiteľskej rodiny v Humennom. Jeho otec bol prvým riaditeľom slovenského gymnázia v tomto meste, matka na tom istom gymnáziu učila.

 

Keď mal osem rokov, presťahovali sa do Bratislavy. Po základnej a strednej škole začal v roku 1966 študovať psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. August 1968 a vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa ho zastihol na letnej brigáde v Londýne.

 

 

 

V prvý deň invázie sa rozhodol, že domov sa už nevráti. Po roku so šiestimi dolármi vo vrecku emigroval do Kanady. Usadil sa v Toronte. V roku 1974 absolvoval štúdium fotografie na Ryerson Polytechnical Institut. O rok neskôr si otvoril vlastný ateliér. Začal pracovať pre významné firmy a reklamné agentúry po celom svete.

 

Ako autor reklamných kampaní pre svetové značky American Express, Canon, IBM, Apple, Panasonic, General Motors či Porsche vydal viaceré odborníkmi vysoko oceňované knihy. Práce Yuriho Dojca sa pravidelne objavovali na rôznych výstavách po celom svete, jeho fotografie uverejňovali najprestížnejšie fotografické časopisy.

 

 

V období, keď sa do módy dostali fotografické plagáty, patril Dojc medzi najpopulárnejších predstaviteľov tohto žánru. Dokázal totiž vyrozprávať príbeh aj jednou jedinou snímkou. Jeho fotografie boli na stovke titulných stránok najrôznejších časopisov.

 

„Bol som reklamný fotograf v Kanade. Robil som krásne veci, lietal som po celom svete. Reklamy pre všetky firmy, ktoré poznáte. Viedol som spokojný život, všetko mi išlo veľmi dobre. Na prelome tisícročia som si uvedomil, že reklamná fotografia v takej forme, ako sa robila dovtedy, končí. Internet a photoshop zmenili celé moje krásne cestovanie. Prišlo to jednoducho v správny čas,“ komentuje svoj úspešný život reklamného fotografa Yuri Dojc.

 

Yuri Dojc je autorom mnohých úspešných projektov. Napríklad American Dreams (Americké sny) alebo známeho cyklu portrétov ľudí, ktorí prežili holokaust pod názvom We endured (My, čo sme prežili).

 

 

Last Folio

 

Koncom 90. rokov sa začal na Slovensku venovať projektu Last Folio (Posledný list), s ktorým od roku 2009 úspešne cestuje po celom svete. Na svojich fotografiách zobrazuje knihy, učebnice a zošity opradené dávnymi príbehmi a pavučinami, ako aj rôzne predmety slovenských židovských komunít, opustené a zabudnuté kvôli deportáciám Židov do koncentračných táborov.

 

„V roku 1997 zomrel môj otec. Išiel som na jeho pohreb do Bratislavy a tam som stretol pani, ktorá mi rozprávala neskutočný príbeh z druhej svetovej vojny. Ako bola v Osvienčime a ako jej tam veštica vyveštila celý život. Všetko sa jej splnilo. Dojalo ma to a začal som veriť, že existuje osud,“ hovorí fotograf o tom, ako sa zrodil projekt Last Folio.

 

 

Dovtedy som tomu neveril. Povedala mi, že navštevuje tých, čo prežili holokaust a nemajú nikoho, že im robí spoločnosť. Donesie im nejaké keksy, drobnosti a tak. Poprosil som ju, či môžem chodiť s ňou. Tak to celé začalo. Začal som fotiť portréty tých ľudí,“ vysvetľuje Yuri Dojč. Fotografie projektu Last Folio s neobyčajnou umeleckou a historickou silou zachytávajú a približujú miesta, kde sa zastavil čas.

 

„Chcel som, aby si heslo Never again (Nikdy viac) vštepili ľudia do pamäti. Ale to sa asi nikdy nepodarí. Takže je to len spomienka a pripomenutie,“ hovorí Yuri Dojc o svojom projekte Last Folio.

 

 

 

Od roku 2005 spolupracuje na projekte s nezávislou filmovou a televíznou londýnskou producentkou a režisérkou Katyou Krausovou, ktorá emigrovala z Československa, rovnako ako Yuri Dojč v roku 1968.

 

„V septembri 2001 ma Martin Bútora, ktorý bol vtedy slovenský veľvyslanec v USA, poprosil, či by som z toho celého neurobil výstavu vo Washingtone. Výstava mala byť 12. septembra, do Washingtonu sme leteli 11. septembra 2001, keď spadli dvojičky. Po výstave sme mali stretnutie v Bratislave, kde som sa stretol s filmovou producentkou Katyou Krausovou. Otočila sa pre pohár a všimla si moje fotky, ktoré som tam premietal. Tiež náhoda. Niekedy vám správny pohyb môže zmeniť celý život. Povedala mi, že by chcela o ľuďoch, ktorých fotím, urobiť film. Krátko na to sme začali filmovať,“ vysvetľuje Yuri Dojc.

 

 

„Keď sme potom boli v jednom židovskom dome v Michalovciach, po chodbe tam bolo porozhadzovaných päťtisíc kníh. Niekoľko sme si ich pozreli a zistili sme, že každá má pečiatku majiteľa. Zatiaľ čo som fotil, Katya medzi nimi našla modlitebnú knihu môjho starého otca Jacoba, ktorý bol v Michalovciach dámsky krajčír. V živote som ho nevidel. Človek potom začína rozmýšľať, že to nie je náhoda.“

 

Ako súčasť projektu vydali v roku 2015 knihu pod rovnomenným názvom a natočili dokumentárny film o osude rodiny Yuriho Dojča Posledný portrét. Odvysielali ho mnohé krajiny sveta a vidieť ho mohli aj diváci RTVS.

 

„Ten film je o fotografovi, ktorého dobieha jeho minulosť. Minulosť, ktorú ignoroval a ktorej nebol súčasťou. V podstate je to o ľudskom osude,“ vysvetľuje fotograf.

 

 

 

„V roku 1942 boli, v priebehu niekoľkých mesiacov, tri štvrtiny židovského obyvateľstva na Slovensku deportované do koncentračných táborov. Vrátane starého otca Yuriho Dojča. Po mnohých rokoch sa Dojč vrátil do domu svojich predkov s fotoaparátom v ruke. Náhodná udalosť ho priviedla do opustenej židovskej školy na východe Slovenska, kde od momentu, keď všetkých čo ju navštevovali odvliekli preč, zastal čas,“ píše sa v knihe Last Folio (A photographic memory, Yuri Dojc, Katya Krausova, 2015)

 

„To, čo našiel vnútri, rovnako ako to, čo našiel v opustených synagógach a cintorínoch, ktoré navštívil, boli pozostatky starej kultúry, ktorá náhle zanikla. Dojčove neobyčajné zábery majú umeleckú, ale aj historickú silu. Svojou takmer abstraktnou kompozíciou hovoria oveľa viac o tom, ako títo ľudia žili, než o tom, ako zahynuli.“

 

Aj napriek tomu, že svetoznámy a oceňovaný fotograf žije už viac ako päťdesiat rokov v Toronte, na Slovensko sa pravidelne a rád vracia. „Miesto, kde sa človek narodil, sa nikdy nevytratí z pamäti. Tak, ako nezabudnete na matku a otca, tak si vždy budete pamätať odkiaľ ste prišli,“ hovorí ocenený fotograf.

 

 

Händler: Mŕtvi majú odpustiť?

 

Prezidentka udelila Rad Ľudovíta Štúra II. triedy aj huslistovi a dirigentovi Jackovi Martinovi Händlerovi, ktorého korene tiež siahajú do Bardejova. Štátne vyznamenanie dostal za mimoriadne zásluhy o rozvoj SR v oblasti kultúry a umenia, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena SR v zahraničí.

 

Známy dirigent Jack Martin Händler (narodený 30. augusta 1947) študoval hru na husle v Bratislave a v Moskve, bol jedným z posledných žiakov ruského huslistu židovského pôvodu Davida Fiodoroviča Ojstracha.

 

Po emigrácii do Nemecka hral s viacerými hudobnými telesami. Okrem iného založil aj orchester v Luxemburgu (Solistes Européens de Luxembourg), s ktorým odohral koncert pre Valné zhromaždenie OSN na počesť rozšírenia Európskej Únie.

 

Prezidentka odovzdáva cenu Jackovi martinovi Händlarovi. (Zdroj: TASR) 

 

Jack Martin Händler naposledy navštívil Bardejov v júni 2022. „Keď sa dopočul o bardejovskom suburbiu a zrekonštruovanej synagóge, prerušil svoj program v Košiciach a večer okolo ôsmej prišiel taxíkom,“ hovorí Pavol Hudák z Občianskeho združenia Vita in suburbium, ktorý ho v ten deň sprevádzal židovským suburbiom a Pamätníkom holokaustu.

 

„Bolo veľmi zaujímavé ho pozorovať, ako sa rozčertil pri téme holokaustu že my odpustiť vieme no zabudnúť nesmieme: ,Čo majú odpúšťať? Dá sa to vôbec? Mŕtvi majú odpustiť? Kto sa má ospravedlniť? Naša generácia? Nie tí, čo umožnili vznik totality a smrť? A čo odpustiť? Že za kus žuvanca obetovali tisíce ľudí?‛,“ opisuje stretnutie s Jackom Martinom Händlerom.

 

Skúsenosť svojej rodiny s holokaustom spracoval a realizoval dirigent prostredníctvom stredoeurópskeho festivalu a orchestra, pomenovaných po nemeckom skladateľovi Brunovi Walterovi. V roku 2008 ho Európska komisia vymenovala za ambasádora pre interkultúrny dialóg, o rok neskôr sa stal ambasádorom pre inováciu a kreativitu. Štátne vyznamenanie mu udelili Nemecko, Rakúsko, Fínsko či Luxembursko.