VIDEO | Miloslav Olejár: Bardejovčania sa stávajú turistami vo svojom meste

 

 

Z malého mestečka za víziou „veľkého západu“. So svojou rodinou ste sa rozhodli na isté obdobie pre život v Kanade. Prečo?

 

„Ešte počas socializmu som mal tetu, ktorá žila v Kanade, a to bol taký sen, ktorý bol usadený kdesi vzadu v hlave. Keď prišla tá možnosť, tak som to rád využil. Bolo to dobré, že sme ten život vedeli porovnať. Ten západ bola vysnívaná krajina, človek si to mohol skúsiť, zažiť na vlastnej koži, vyskúšať svoje jazykové schopnosti. Dôvodov bolo vždy viac, ale jedným z nich bol spôsob, ako sa sebarealizovať alebo nájsť uplatnenie pre svoje schopnosti,“ ozrejmil Miloslav Olejár.

 

 

„V niektorých momentoch určite áno. Hlavne v zmysle možností, ktoré sú otvorené pre všetkých. Aj napriek tomu, že ste tam cudzinec, tak máte tie isté podmienky ako domáci. To ihrisko je tam rovné pre každého. V tomto smere to bolo to, čo som dúfal, že tam nájdeme.

 

 

Samozrejme, keď prídete zvonku, máte to ťažšie ako miestni. Ale keď sa dostanete cez určitý prah, tak potom to funguje veľmi dobre. Myslím, že som videl dosť na to, aby mi to dalo skúsenosti, ktoré by sa dali uplatniť aj tu v Bardejove,“ uviedol Olejár.

 

 

„Ja tak trošku niekedy srandujem, že keď som tam išiel, tak som vedel, že budem začínať od nuly. Lenže následne som zistil, že majú inú stupnicu – nie stupne Celzia, ale Fahrenheity, a tá nula u nich je v podstate nižšie. Človek tam začína z ťažších podmienok, rieši úplne základné veci, ako sú vodičák, zdokumentovanie vzdelania a podobne, aby sa dostal na úroveň, na ktorej bol, keď odchádzal. To chvíľu trvá. Postupne sa dostanete do zabehnutých koľají a hľadáte ďalšie výzvy. Pre nás tá ďalšia výzva bola to, že sme sa rozhodli vrátiť a pomôcť mestu. Tým, že som sa predtým angažoval vo verejnom priestore, tak som mal pocit, že Bardejovu niečo dlžím a chcel by som tie skúsenosti využiť v prospech mesta,“ dodal architekt.

 

 

„Zároveň som videl možnosť aj pre naše deti. Pokiaľ bude využitý potenciál, ktorý v meste je a zatiaľ nebol využitý – že budú mať možnosť prežiť plnohodnotný život tam, kde som vyrastal. Rád by som prispel aj k tomu, aby keď vyrastú, nemuseli čeliť tej istej otázke, či odísť z Bardejova, alebo nie.

 

 

Chcel by som, aby tu mali dostatok príležitostí, ak sa tu budú chcieť uplatniť a aby neboli postavení pred dilemu, ako mnoho ľudí stále je, že si musia hľadať prácu mimo mesta, odsťahujú sa, alebo budú dochádzať, alebo príjmu ten stav, aký je v Bardejove a celkovo na východnom Slovensku, kde máte priemerný plat 500 eur a čudujete sa, ako sa z toho dá vyžiť,“ priblížil Bardejovčan.

 

 

„Mesto sa v rámci historického jadra výrazne obnovilo, stáva sa krajším a viac lákavým pre turistov. Je len otázka času, kým ho objavia. Na druhej strane, niektoré veci ostali rovnaké. Keď pred 20-mi rokmi ľudia odchádzali z Bardejova za prácou, tak je to stále rovnaké. Ľudia stále viac hľadajú to uplatnenie mimo mesta. Nie je to dobrý stav, za tých 20 rokov sa to v tomto smere nepohlo. Akoby sme sa stávali turistami vo vlastnom meste. Chodíme zarábať niekde inde, potom tu prídeme na týždeň, na víkend. Je to všetko pekné, ale základ života je práve v tom, aby mal človek prácu, bývanie. Tu mám pocit, že sme sa neposunuli ďaleko,“ podotkol Olejár.

 

 

„Hlavne im budeme musieť vytvárať podmienky, aby tu mohli pracovať. Keď sa vrátim k tej Kanade – je to aj o tom, či majú tie podmienky nastavené všetci rovnako. Keď ste mladí, šikovní a chcete robiť, mali by ste mať tie isté podmienky ako niekto, kto je tu už dlhšie, má viac peňazí, kontaktov a vie si nájsť cestičky,“ zdôraznil Bardejovčan.

 

 

„Keď plánujete mesto, potrebujete ho plánovať nielen po tej fyzickej stránke, že kde-čo bude stáť, ale aj akú bude mať náplň po tej ľudskej stránke. Ak chcete, aby ľudia ostávali v meste, musia mať pracovné príležitosti a tie súvisia aj s plánovaním mesta – či sa vytvoria dostatočné plochy, aby tie priemyselné časti boli atraktívne pre investorov, či sa vytvoria plochy na to, aby bolo možné stavať byty v Bardejove, aby ich cena bola dostupná, aby bolo sociálne bývanie a podobne. Všetko je previazané s plánovaním, nie je to len o budovách a stavbách, ale je to späté aj s tým životom človeka, čo konkrétne potrebuje. Keď obnovíte strechu či celú školu, to neznamená, že tie deti majú zrazu kvalitnejšiu výučbu. Je to o tých ľuďoch, ktorí v škole sú, akú majú podporu, aké majú vzdelanie, či vôbec cítia tú podporu,“ opísal architekt.

 

 

„Nie je to ľahké. Keď idete do zahraničia, je to ťažké rozhodnutie, ale keď idete naspäť je to rovnako ťažké, keď nie ťažšie. Tam ste už zabehnutí, niečo ste dosiahli a teraz sa vraciate a zanechávate to všetko. Keď sa vraciate, dúfate, že tie veci, ktoré so sebou prinášate, budú v prospech, ale na to musia byť vytvorené podmienky. Aby ľudia, ktorí prichádzajú, mohli tie svoje skúsenosti využiť. Verím, že to bude takým dobrým príkladom pre ostatných,“ uzavrel Olejár.