Keď do sveta odchádza tovariš a vracia sa majster remesla

 * Článok bol uverejnený v novinách AHOJ BARDEJOVízie č. 7/2017

Umelecké diela v podaní bardejovského cukrára  

Rado po vyučení za cukrára v Košiciach v roku 1995 dostal príležitosť ísť praco­vať do zahraničia. Aj keď teraz nie je prá­ca v zahraničí žiadna zvláštnosť, v roku 1995 to bola veľká vec. Zvlášť keď ste ne­ovládali jazyk krajiny kde ste išli pracovať. Chcelo to odvahu a veľký kus odhodlania nevrátiť sa po prvom mesiaci. Trochu som mu vtedy závidel, ale aj obdivoval jeho odvahu.

O niekoľko rokov neskôr som sám nasle­doval jeho cestu, aj keď v inej krajine a v inej profesii. Vtedy som sčasti pochopil, že naša odvaha možno súvisela skôr s mladíckou neskúsenosťou a odhodlanie nevrátiť sa po pár mesiacoch súviselo skôr s túžbou us­pieť a nevrátiť sa s nálepkou “neúspešný”.

Aj keď naše stretnutia v Bardejove boli po tie roky sporadické a náhodné, naša optika formovaná skúsenosťami v zahraničí nám vytvárala názory a pos­toje k sebe veľmi blízke. Náš pobyt  v zahraničí nás paradoxne zblížil ešte viac.

Vedel, že chce byť cukrár

Keď som bol v Bardejove, nik­dy som neopomenul sa ozvať vysmiatemu pánovi cukrárovi na jedno pivo. Väčšinou to vyšlo raz za dva roky. Aký bol teda pracovný osud vo svete cukrára z Bardejova, ktorý už vo svojich 11 rokoch vedel, že chce byť cukrár? V roku 1995 ako 23 ročný začal v Hoteli Hilton - Mainz, bez znalosti nemčiny. Jeho prvá úloha bola lúpať pomaranče. Začiatky boli ťažké.  Čo sa doma a v škole naučil vo svete neplati­lo. „Mal som šťastie“, hovorí.

“V Hiltone som stretol majstra cukrára, ktorý pracoval po celom svete (Arabské emiráty, Kanada, USA) a bol ochotný ma učiť taje medzinárodnej patisserie.  Mal som svojho tútora, ktorému sa páčilo, že sa chcem učiť aj po pracovnej dobe. S referenciami z Hiltonu sa mi otvorili dvere do sveta  a s nadobudnutými skúsenosťami som pokračoval vo Švajčiarsku, už so zvládnutou nemčinou.“

Rado svoju kariéru vo svete ukončil, aby sa po 20 rokoch vrátil do Bardejova. Medzitým pracoval v Nemecku, Švajčiar­sku, Luxembursku, Taliansku a Rakúsku. Predtým, ako sa rozhodol vrátiť do Barde­jova pracoval vo Viedni v cukrárenskej diel­ni, kde zodpovedal za výrobu dezertov pre preteky F1, letecké spoločnosti a podobne.

“Vizitkou jeho práce je aj to, keď si príde k nemu iná cukrárka objednať tortu pre seba alebo pre svojich blízkych.”

„Nabrať skúsenosti v zahraničí by som odporúčal každému ako povinnú jazdu, možno nie celých 20 rokov. Ja som to tro­chu prehnal“, hovorí Rado. Prirodzene, zaujímalo ma, prečo sa rozhodol vrátiť naspať, prečo v zahraničí uspel a aké sú jeho dojmy z pôsobenia v Bardejove.

Dôvod pre návrat?

Vek ma dobehol. Človek starne, nemladne. Vrátil som sa k rodine. Narodili sa mi dcéry a chcel som byť pri tom ako rastú. Otec mi povedal, že to čo človek dokáže v zahraničí, to sa neráta. Čo dokážem doma, to sa počíta. Tak mu chcem ukázať... (odpoveď so smiechom)

Ako sa rodil úspech?

Mal som šťastie na ľudí. Na šťastie musíš čakať a byť pripravený. K úspe­chu v zahraničí pomáha mať aj priateľskú a otvorenú povahu. Ak by som sedel po prá­ci na izbe, asi by mi to veľmi nepomohlo. A povahu “splachovací záchod”. Že akú? Život alebo niekto na teba škaredo naloží, a ty to vieš spláchnuť a ďalej sa tým  nezaoberať.

Spokojnosť?

Keď sú spokojní zákazníci, som spokojný aj ja. Robím cukrárčinu, ale trochu z inej stra­ny. Cukrárčinu s príbehom, z kvalitných sur­ovín na profesionálnej úrovni. Mám to ako záľubu a zároveň je to aj moje zamestnanie.

Čo dalo zahraničie?

Hlavne disciplínu a profesionalitu. Každý by si to mal skúsiť v zahraničí. Ak si na seba prísny, veci vyzerajú ináč. Ak robíš tor­tu z povinnosti, je to na nej vidno. Nech každý robí čo vie a všetci budeme spokojní.

Na čo si bolo treba zvyknúť pri návrate do Bardejova?

Ak si chceš zvyknúť a byť úspešný, stačí si priniesť pracovné návyky a cenové nechať za hranicami. Jednoduchý vzorec.

Rado spomína, že vizitkou jeho práce je aj to, keď iná cukrárka si príde objednať k nemu tortu pre seba alebo svojich blízkych. Berie to ako ocenenie jeho práce. Priamu reklamu si nerobí. Na rozhovor pre noviny som ho musel presviedčať. Moja reklama je moja práca, hovorí.

Pri niektorých debatách s ním mám pocit, že sedím s podnikateľským porad­com, keď počúvam jeho životnú a obchodnú filozofiu. Čo však na ňom vyniká je jeho praktickosť, láska k jeho povolaniu, dobrá nálada a humor. Za každým, keď sa stret­neme, vnímam jeho pozitívnu energiu.

“Váhu si nemôžem dovoliť zhodiť, ako by som vyzeral ako štíhly cukrár. Kto by si kúpil tortu u chudého cukrára? Ľudia by si mysleli, že mi nechutia vlast­né torty. Je to súčasť mojej profesie”, vtipkuje Rado, ktorý v svojej príjmacej kancelárii hrdo vystavuje svoje profesijné certifikáty, ale aj historické dedkove dokumenty, svedectvo pokračovania remesla v rodine.

Ak ste na to pripravený, s tor­tou dostanete aj niečo extra. Dobrú nála­du, ktorá sa na zákazníka z tvorcu torty zavše prenesie. Je to zdarma. Pán cukrár, ako ho oslovujem, keďže sa oslovujeme podľa profesie k úcte k naším remeslám, nepredáva len svoje výrobky.

Predáva vám kúsok sveta, pretransfor­movaného jeho skúsenosťami do torty. Prináša svet bližšie k nám. V Bardejove môžeme lahodiť na torte a zákuskoch aké konzumujú zákazníci v Hiltone, ce­lebrity na pretekoch F1 alebo cestujúci v prvej triede svetovej leteckej spoločnosti.

Tento príbeh nie je reklama na cukrárenskú výrobu. Je to príbeh človeka, ktorý sa vrátil zo sveta a obohatil naše mesto. V meste je takých ľudí viac a pribúdajú. Bardejov potrebuje takých remeselníkov a odborníkov. Ľudí, ktorí získali skúseno­sti v zahraničí a uplatňujú ich v Bardejove.

Vycestovanie mladých ľudí za prácou do zahraničia nie je nevyhnutne zlá vec, ak sa po čase vracajú a prinášajú so sebou svetové pracovné návyky, skúsenosti a kus svetovej chuti, nezávisle na svojej profesii. Každý z nich prináša nielen svoje návyky, ale aj očakávania, ktoré si môžeme navzájom plniť.

(21:00, M. Olejár)