Osikovčan Marián Špirka oslávil päťdesiatku, v klube je nenahraditeľný

 

 

Počas svojej existencie hrával Obecný športový klub rôzne súťaže. Najvyššia bola 5. liga. Dnes pôsobia v najvyššej okresnej súťaži v rámci ObFZ Bardejov (7. liga).

 

Marián Špirka, čerstvý päťdesiatnik, patrí medzi dlhovekých futbalistov. Po ligových trávnikoch behá už dlhšie, než majú mnohí jeho spoluhráči rokov.

 

 

O svojich futbalových začiatkoch i súčasnosti hovorí takto: „Začínal som v šiestich rokoch ako žiak, neskôr som prešiel medzi dorastencov a od šestnástich rokov hrám za mužov v Osikove. Hrávam na poste obrancu a stopéra, v poslednom čase aj ako útočník.“

 

Futbal pre neho nie je len šport. „Futbal je fenomén – a keď mu podľahnete, len ťažko sa lúčite so zeleným trávnikom a najmä so spoluhráčmi.“

 

Aj preto osikovský univerzál nad ukončením kariéry zatiaľ nerozmýšľa. „Pri futbale ma drží dobrá partia ľudí a hlavne to, že sa fyzicky cítim veľmi dobre.“

 

 

Na to, aby človek víkend čo víkend vybehol na ihrisko, potrebuje podporu najbližších. Tú Marián našťastie má: „Najväčšou oporou je moja rodina a manželka,“ hovorí a dodáva, že práve rodinné zázemie je preňho nenahraditeľné.

 

Pomáha nielen jemu samotnému, ale aj jeho klubu. Celú kariéru strávil doma – v Osikove. Tu sa narodil, vyrastal a futbalovo formoval. Ako sám hovorí, aj on zažil dobré i horšie časy, no jeden zápas mu zostal v pamäti navždy – ten, ktorý rozhodol o postupe Osikova do 5. ligy.

 

V kabíne je Marián Špirka jednoznačne najskúsenejší. „Moji spoluhráči majú od 16 do 35 rokov. Druhým najstarším hráčom je prezident klubu Martin Kuchta, ktorý má 46,“ usmieva sa.

 

A práve prezident klubu o ňom hovorí s veľkým rešpektom: „Je toho veľa, čo by som o ňom mohol povedať, ale skúsim to zhrnúť v skratke. Marián pre nás znamená veľa – ako hráč, funkcionár aj sponzor. Svojím prístupom k futbalu a povinnostiam s ním spojeným by mohol byť vzorom pre mladších hráčov. Len málokedy vynechá tréning alebo zápas. Pre náš klub urobil veľmi veľa a sme mu za to vďační. Marián, ĎAKUJEME TI!“

(18:14, P. Cingel)