Známy Košičan prišiel na svet so smiechom, teraz brázdi ulice na retro bicykli

Na snímke z detstva 8-ročný Milan Kolcun. Foto: archív Milan Kolcun

 

  

Podľa slov jeho mamy sa na svet ohlásil nie plačom, ale smiechom. Povedal pre pre ahoj.tv známy potulkár Milan Kolcun.

 

„Prvá spomienka z môjho detstva je, ako ma štvorročného vyhadzoval dedko štyrikrát do vzduchu. Detstvo bolo fajn, veselé a hravé, veľa času som trávil na našom dvore. Preliezli sme všetky zákutia, pivnice, strechy... Hrávali sme na dvore futbal, hokej, skrývačky, vybíjanú, šípky, skákali cez gumu...“ spomína.

 

 

 

Ako nám prezradil najkrajšie zážitky z detstva sa mu vynárajú pri najkrajších sviatkoch roka.

 

„Každý rok som si zaumienil vystriehnuť, kedy príde Ježiško, no nikdy som ho nepristihol. Od detstva som robil každý rok silvestrovské programy pre rodičov. Napísal som prejavy, pripravil pre nich súťaže, prečítal so svojho denníka... Vtedy som si neuvedomoval, že toto je moja príprava na talkshow Bez šepkára, kde robievam to isté, ale už v divadle a pred skutočným početným obecenstvom.“

 

 

 

Verte či nie aj Milan Kolcun bol dieťa, ktoré sa hrávalo s plyšákmi a vozieval ich v autíčkach na výlety po celej izbe. Sem-tam niečo vyparátil a skončilo to maminou naháňačkou s remeňom. Ale, ako každé dieťa aj on mal sny a túžil sa stať najprv kameramanom a potom spisovateľom.

 

„S vyrobenými „kamerami“ som „nakrúcal“ všetko okolo seba, behajúc za rodičmi. V škole som „nakrúcal“ učiteľov, až kým ma neposlali do kúta. Zblbol som aj spolužiakov, takže asi piati z našej triedy potom chceli byť kameramanmi tiež, čomu sa triedna divila pri vypĺňaní profesijnej orientácie vo 4. ročníku. Keď sa strhla bitka na chodbe školy, my sme tam nabehli s „kamerami“, iní držali na pravítku pero nad nimi (to bol mikrofón) a ďalší im svietili baterkami do tvárí (reflektory),“ povedal.

 

Košický potulkár priznal, že vytrvalosť či „otravnosť“ mu nechýbala ani počas detstva.

 

„Rodičov som dlho otravoval s tým, že potrebujem písací stroj, keďže budem spisovateľom. No nikdy mi ho nekúpili, peňazí bolo málo. Napokon som sa tým spisovateľom napriek tomu stal a nedávno som vydal svoju najnovšiu v poradí už 14. knihu, ktorá sa volá KOŠICE NA KAŽDÝ DEŇ,“ povedal nám Kolcun.

 

 

Košický sprievodca si s nami zaspomínal aj na svoje detské chuťové poháriky či traumy.

 

„Okrem špenátu som zjedol všetko. Teraz ho už ale jem v pohode. Doteraz mi ryžový nákyp, dukátové buchtičky, fliačky s kapustou či rezance s makom pripomenú našu školskú jedáleň. Varia to v Košiciach však už azda len v jedálni Gera, takže tam rád chodím omladnúť,“ dodal s úsmevom.

 

Prezradil nám aj to, že aj do jeho detského života prišli chvíle, ktoré boli pre neho traumatizujúce.

 

„Traumu som mal aj z riaditeľa našej školy potom, ako má mama prihlásila za socializmu na náboženstvo. Potom si ju predvolal riaditeľ školy a kričal na ňu v tom zmysle, že mu kazí štatistiku “nábožensky zaťažených detí“. Aj v tomto bola pre mňa mama hrdinka, že to ustála a prihlášku napriek tomu a našej neistej kádrovej budúcnosti nestiahla.“

 

Kedy však prišla do jeho života prvá láska či pusa?

 

„To už neviem, ale asi na základnej škole, keď prišla po mňa atraktívna Beáta z „béčky“ tancovať slaďák, tak som bol hotový. Prvú jazýčkovú si však už pamätám, to ale bolo až na výške (Soňa),“ zaspomínal si a dodal, že ak sa mohol aspoň na jeden deň vrátiť do detstva, bolo by to vtedy, keď mu ako 12-ročnému v novinách uverejnili jeho prvé aforizmy - bonmoty, ktoré píše dodnes.

 

Dokonca pripravuje knihu aforizmov a slovných hračiek spolu s Jánom Zachariášom, ktorá by mala vyjsť ešte tohto roku.

(15:36, red)