Bardejovčanka Ivana Ščuroková: Zbalila východniarske kufre, dnes v hlavnom meste plní želania deťom s rakovinou

3816x
29. November 2021
„Naša veľkosť spočíva v schopnosti chrániť slabších a pomáhať zraniteľnejším, nie v tom, kto z nás kričí hlasnejšie“
Ivka momentálne pracuje na pozícii marketingovej špecialistky pre neziskovú organizáciu Deťom s rakovinou 
 
Čo viac môže pomôcť k vytriezveniu z malicherností, než to, že pracujete priamo v epicentre tých najťažších životných príbehov? Bardejovčanka Ivana Ščuroková sa po ukončení štúdia na bardejovskom gymnáziu usídlila na isté obdobie v Košiciach. Počas pandemického nečasu si však zbalila kufre a spolu s novým útulkáčikom si to namierila priamo do hlavného mesta.
 
Svoje pracovné portfólio začala dotvárať ďalšou profesijnou zastávkou marketingovej špecialistky v neziskovej organizácii Deťom s rakovinou. Ako sa s odstupom času pozerá na „najmilšie spiace mestečko“ a kde nachádza silu do náročných zajtrajškov?
 
Bardejov – Košice – Bratislava. Je to nateraz tvoja konečná zastávka?
 
Nateraz je konečná, ale či je konečná navždy, to neviem povedať. Chvíľu som si myslela, že aj Bardejov a Košice sú konečné, ale predsa prišla Bratislava. Pritom by som sama nikdy nepovedala, že tu raz budem žiť.
 
Už nejaký ten piatok pracuješ pre neziskovú organizáciu Deťom s rakovinou. Dá sa vôbec takúto prácu „nenosiť“ so sebou aj domov? Tie všetky životné príbehy...
 
Ak sa to dá, tak sa mi to zatiaľ ešte nepodarilo. Tým, že veľkú časť mojej práce zaberá správa sociálnych sietí, kde sa nonstop niečo deje, tak si ju všade nosím vo vrecku a jedným okom sledujem, čo sa deje. Túto jeseň sa mi po niekoľkých rokoch podarilo prísť na 4 dni domov bez počítača, ale predsa s mobilom.
 
Pokiaľ ide o príbehy, ktorými v práci žijeme, je to rôzne. Niektoré nás na chvíľu spomalia a každá si to v sebe musíme spracovať, aby sme mohli pokračovať. O to viac sa potom staráme o svoj mentálny oddych a pohodu mimo práce.
 
Čo máš v rámci neziskovky na starosti? Si priamo v centre diania na oddelení?
 
Oficiálne pracujem na pozícii marketingovej špecialistky. Snažím sa teda uchopiť a jednotne viesť komunikáciu našej neziskovej organizácie. Podieľam sa na vymýšľaní a tvorbe kampaní, spolupracujem s kreatívnymi i PR agentúrami, vytváram obsah, ktorý publikujeme alebo spoluorganizujem podujatia i konferencie. Kto pracoval v malej firme alebo neziskovke vie, že v skutočnosti tam tak trochu všetci robia všetko a navzájom sa musia vedieť zastúpiť a doplniť.
 
Takže popri marketingu pomáham so zásobovaním oddelení potravinovou pomocou alebo hygienickými potrebami, skladám deťom narodeninové balíčky alebo balíčky k ukončeniu liečby, zháňam a aktívne oslovujem sponzorov. Ak to prísne hygienické opatrenia dovoľujú, vymýšľam aktivity, ktoré spolu môžeme robiť na oddelení. Mimo pandémie chodíme na podujatia a festivaly, kde šírime povedomie o našej práci.
 
Už sa nám stalo, že sme vo februári zháňali melón pre pacientku v posledných dňoch, alebo knihy na želanie pre podobného pacienta, ktoré boli všade vypredané.
 
Takže áno, dá sa povedať, že som aj priamo v centre diania na oddelení, no počas pandémie len v nevyhnutnej miere, hoci som plne očkovaná a pravidelne sa testujem. V neziskovke máme kolegyňu, ktorá sa venuje sprevádzaniu a podpore. Jej hlavnou náplňou je tráviť čas s pacientmi a rodinami a delegovať nám ich potreby.
 
 
 
Tvoje pracovné prostredie je emotívne už samo o sebe. Máš ale príbeh, ktorý ti ostane v pamäti zapísaný navždy? Alebo je to vlastne každý príbeh človeka, s ktorým sa stretneš?
 
Napriek tomu, že sa každému snažíme pomáhať najlepšie ako vieme a všetci sú pre nás rovnako dôležití, niekedy zažijeme príbehy, ktoré sa stanú výnimočnými pre celý tím. Najčastejšie sú to situácie, keď sa všetky veľmi rýchlo zmobilizujeme, aby sme niečo dokázali zariadiť alebo splniť želanie.
 
Už sa nám stalo, že sme vo februári zháňali melón pre pacientku v posledných dňoch, alebo knihy na želanie pre podobného pacienta, ktoré boli všade vypredané. Zázrakom sa nám ich podarilo zohnať do niekoľkých hodín a bola to naozaj spleť brutálnych náhod. Máme aj veselšie príbehy, keď napríklad zoženieme maminke darček k sviatku a potajomky ho dáme dieťatku, ktoré ju veľmi chce potešiť. Veľakrát sme sa rozprávali, že by sme si tie chvíle mali anonymizovane začať zapisovať, aby sme nezabudli.
 
Ako ťa ovplyvnila súčasná pandemická situácia z osobného i profesijného hľadiska? Zmenilo sa niečo v prístupe k pacientom?
 
Z osobného ma ovplyvnila veľmi. Na začiatku pandémie som ešte žila v Košiciach. Počas nekonečných home officov som si vzala psa z útulku a napokon sme sa presťahovali do Bratislavy. Už viac ako rok zažívam len kovidovú Bratislavu. Na začiatku som nemala veľa príležitostí nájsť si tu nových priateľov. Dodnes si vzhľadom na povahu práce zodpovedne vyberám, kam chodím, s kým sa stretávam a už sa asi aj celkom podvedome vyhýbam veľkým skupinám.
 
 
 
Z profesijného hľadiska som rada, že dokážem pracovať aj z domu, a že som ani na chvíľu neprišla o prácu a neocitla sa v núdzi. Pokiaľ ide o život na klinike, tiež som zažila len ten pandemický. Porovnávam si ho so životom na starých fotkách vo fotobanke, ktorú som zdedila. Mali sme tu plné herne detí a samé zaujímavé návštevy od klaunov, cez hercov, spevákov, miss, tanečníkov...
 
Je úplne jedno, či ten plagát pôjde von dnes alebo zajtra, pretože ľudia o poschodie vyššie majú oveľa horšie problémy.
 
Rakovina je choroba, ktorá ľudí izoluje od okolia. Deti musia niekedy stráviť aj celý mesiac zatvorené v izbe, pretože sú v špeciálnom režime a majú takmer nulovú imunitu. Vtedy nemôžu ani otvárať okná, dvere či zjesť jablko a všetci okolo nich chodia v špeciálnych oblekoch. Kovid izoluje aj tých, s ktorými by sme mohli tráviť spoločný čas v herni s návštevami. Nehovoriac o strachu, ktorý pandémia vyvoláva v pacientoch, rodičoch, zdravotníčkach a zdravotníkoch i v nás v neziskovke.
 
 
 
Kde čerpáš energiu, keď ti je ťažko? Kto alebo čo ťa najviac inšpiruje?
 
Ak mi niečo nevychádzalo pracovne, moja vtedajšia šéfka zvykla hovoriť: „Prosím ťa, vstaň a choď sa prejsť po oddelení.” Vďaka tomu som si hneď uvedomila, že je úplne jedno, či ten plagát pôjde von dnes alebo zajtra, pretože ľudia o poschodie vyššie majú oveľa horšie problémy.
 
Základ v tomto nazeraní mi dal ešte fyzikár na strednej škole, ktorý hovorieval, že ak nejde o život, nejde o nič. Odkedy pracujem v Deťom s rakovinou, mám v súkromnom živote aspoň o polovicu menej problémov, pretože boli bezvýznamné. Ak cítim, že nevládzem a je na mňa toho priveľa, tak sa sama v sebe stíšim a snažím sa racionálne vyhodnotiť situáciu, zistiť, čo by mi pomohlo a zariadiť sa podľa toho.
 
Najviac ma inšpirujú ľudia, ktorých každý deň stretávam. Od obetavých a ohľaduplných zdravotníkov, nekonečne milujúcich rodičov, ohromne statočné deti, až po jednotlivcov, ktorí nás podporujú a pomáhajú nám.
 
Či sú to zástupcovia firiem, alebo 70-ročná pani, ktorá má doma 3 neotvorené krabice puzzle, tak sa nám ich rozhodne priniesť a manžel jej ešte priloží 100€ a nakáže, aby ich nestratila. A ona príde s taškou na kolieskach a chce sa s nami na pamiatku odfotiť. Alebo iná pani, ktorá v práci už 20 rokov vyberá po 5€ a začiatkom každého mesiaca nám kúpi a privezie pitný režim v hodnote 300€. Pre mňa sú to nesmierne inšpiratívni hrdinovia a hrdinky.
 
Často myslím na letné večery na terase u Sláva s najkrajším výhľadom na námestie alebo na eventoch v Bašte alebo v Suburbiu.
 
Aký je život v hlavnom meste? Stihla ti Bratislava už prirásť k srdcu?
 
Rušný. Môj vzťah s Bratislavou je oveľa lepší ako na začiatku, ale zatiaľ u mňa stále vedú Košice. Na druhej strane, Bratislava kvôli pandémii ešte nedostala poriadnu šancu prirásť mi k srdcu. Možno je to len otázka času, ťažko povedať.
 
 
 
Existuje niečo, čo ti z rodného mesta chýba, keď si sadneš po ťažkom dni do kresla?
 
Určite, bardejovský pokoj a košický spirit. A komunitný život. Často myslím na letné večery na terase u Sláva s najkrajším výhľadom na námestie alebo na eventoch v Bašte alebo v Suburbiu. Z Košíc mi chýba milované Kino Úsmev, kam som zvykla chodievať po ťažkých dňoch s priateľkami a priateľmi. Aj oni mi chýbajú. V Bratislave mám tiež svoje obľúbené miesta, ale na žiadnom z nich sa necítim rovnako. V neposlednom rade mi z rodného mesta chýba rodina. Mám tam rodičov aj starkých, sesternice a bratrancov, s ktorými som za posledný rok strávila veľmi málo času, a to ma celkom mrzí.
 
Čo ti Bardejov dal, a naopak, čo ti vzal?
 
Bardejov mi dal základy do života. Začala som tam aktívne písať, robila svoje prvé rozhovory, chodila som tam do školy a s odstupom času môžem povedať, že sa mi tam dostalo kvalitného vzdelania, ktoré som neskôr mohla rozvíjať. Niekoľko rokov som sa mohla realizovať v Židovskom Suburbiu, veľa som sa tam naučila.
 
Zostalo mi tam niekoľko priateľov a priateliek, s ktorými si aj po rokoch máme čo povedať. Neviem, či mi Bardejov niečo konkrétne vzal. Možno som tam skôr odpozerala, ako sa niektoré veci robiť nemajú a aj z toho som sa veľa naučila.
 
Ak by si mala vytvoriť vlastnú definíciu mesta Bardejov, ako by znela?
 
Najmilšie spiace mestečko. Zvyknem ho tak volať, hoci viem, že je tam veľa mladých a krásnych ľudí, ktorí nespia a neúnavne ho rozvíjajú. Aktívne ich sledujem a veľmi si ich za to vážim, že zostali, majú víziu a snažia sa.
 
Naučili ma napríklad nepýtať sa iných, čo odo mňa potrebujú, ale opýtať sa, ako im môžem pomôcť. Je to veľký rozdiel.
 
 
 
Blížia sa Vianoce, všade sa to hemží rôznymi kampaňami, prichystali ste si niečo špeciálne aj vy?
 
Už druhý rok spolupracujeme s chránenou dielňou Okrasa v Čadci, kde zdravotne znevýhodnení ľudia ručne vyrábajú vianočných mackov – ekologické ozdoby na stromček. Výťažok zo zbierky sa rozdelí medzi Okrasu a našu neziskovku.
 
Darcovia, ktorí sa rozhodnú prispieť, podporia prácu v menej rozvinutom regióne a nám umožnia pokračovať v našej práci. Je to jedinečný darček s príbehom – macko je symbolom našej neziskovky. Drží zlatú stužku, ktorá je symbolom detskej rakoviny. Začali sme výrobou zlatých a tento rok k nim pribudol strieborný. 
 
Ešte nám, prosím, venuj nejaký odkaz na záver. Možno niečo na záchranu ľudskej empatie, láskavosti a vzájomného pochopenia.
 
Priznám sa, že netuším, ako zachrániť ľudskú empatiu. Ja sama sa snažím neprísť o tieto hodnoty a rozvíjať ich. Ak by som každý deň v práci nestretávala dobrosrdečných, šľachetných a láskavých ľudí, asi by som bola oveľa viac negatívna. Naučili ma napríklad nepýtať sa iných, čo odomňa potrebujú, ale opýtať sa, ako im môžem pomôcť. Je to veľký rozdiel.
 
Myslím si, že kľúčom k vzájomnému pochopeniu a porozumeniu je slušná a pokojná komunikácia. Taká, v ktorej si jeden vážime toho druhého, neurážame sa, nezosmiešňujeme a snažíme sa pomôcť si navzájom. V súvislosti so situáciou, v ktorej sa nachádzame a s tým, čo každý deň sledujem, som si istá, že naša veľkosť spočíva v schopnosti chrániť slabších a pomáhať zraniteľnejším, nie v tom, kto z nás kričí hlasnejšie.
 
Ďakujeme za rozhovor! 
(14:09, Z. Šinaľová, Foto: I. Ščuroková archív)
 
Diskusia
Pridať komentár