Vranovský primátor slávnostne prijal predstaviteľov Rádu svätého Pavla Prvého Pustovníka

 

 

 

Kláštor vranovských pavlínov sa spája s menom jeho donátorky Márie Esterháziovej a s príchodom predstaviteľov Rádu svätého Pavla Prvého Pustovníka rehoľného rádu do Vranova v roku 1672. Vtedy pavlínmi prevzatý objekt si vyžadoval skôr náročnú opravu, rekonštrukciu zachovaných častí pôvodného františkánskeho kláštora, než stavbu od základov.

 

Jeho prvými obyvateľmi boli o. Imrich Fejérvari a Gregor Dobnický, ktorých z Vranova v roku 1676 vyhnali povstaleckí prívrženci Imricha Tokoliho, takže pavlíni, podporení Františkom Barkócim, majiteľom hradu Čičva, sa tam vrálili až okolo roku 1682. V roku 1718 kláštor postihol osud kostola, kedy aj s väčšinou mesta vyhorel.

 

Po 114 rokoch úspešnú pastoračnú činnosť vranovskí pavlíni museli v roku 1786 okamžite zastaviť. Dekrétom zo dňa 7. februára 1786 cisár Jozef II. na území celej monarchie zrušil kontemplatívne rády, teda aj rád pavlínov a všetky jeho kláštory. Správu kláštora a kostola prevzalo diecézne duchovenstvo (vtedy Jágerského biskupstva).

 

Až po vyše 204 rokoch sa pavlíni znova vrátili do Vranova. J.E. Mons. Alojz Tkáč, košický arcibiskup, 28. augusta 1990 v Čenstochovej požiadal predstavených Rádu svätého Pavla Prvého Pustovníka, o ich príchod do diecézy a za deň dohody určil hneď 31. august 1990. V tento deň inštaloval za dekana vranovského farára vdp. Františka Šándora a zároveň oznámil svoj úmysel usadiť tento rád vo Vranove.

 

Od tohto dňa v Kostole Narodenia Panny Márie (bazilike minor) vo Vranove nad Topľou pôsobia otcovia pavlíni, Leander Tadeusz Pietras OSPPE a Grzegorz Wach OSPPE. V súčasnoti rehoľnú komunitu tvorí päť kňazov.